Odporúčanie Výboru ministrov Rady Európy CM/Rec (2010) 12 členským štátom o sudcoch: nezávislosť, efektívnosť a zodpovednosť; slovenská a anglická verzia

17. novembra 2010

Výbor ministrov, podľa podmienok stanovených v článku 15. b štatútu Rady Európy,

Majúc na zreteli článok 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej uvádzaný ako „Dohovor“), ktorý stanovuje, že „každý má právo na spravodlivé a verejné prejednanie jeho veci v primeranej lehote, nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom“, a príslušnej judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva;

Majúc na zreteli základné princípy OSN o nezávislosti súdnej moci, ktoré schválilo Valné zhromaždenie OSN v roku 1985;

Majúc na zreteli stanoviská Poradnej rady európskych sudcov (CCJE), činnosť Európskej komisie pre efektívnosť súdnictva (CEPEJ) a Európsku chartu o štatúte sudcov vypracovaných v rámci multilaterálnych rokovaní Rady Európy;

Konštatujúc, že pri výkone sudcovskej funkcie, je úloha sudcu nevyhnutná pri zabezpečovaní ochrany ľudských práv a základných slobôd;

V snahe zlepšiť nezávislosť sudcov, ktorá je neoddeliteľnou súčasťou právneho štátu a je nevyhnutná pre nestrannosť sudcov a fungovanie súdneho systému;

Zdôrazňujúc, že nezávislosť súdnej moci zabezpečuje každej osobe právo na spravodlivý proces, a preto nie je výsadou pre sudcu, ale zárukou dodržiavania ľudských práv a základných slobôd, umožňujúcou každej osobe dôverovať súdnemu systému;

Uvedomujúc si nutnosť zabezpečiť postavenie a právomoci sudcov s cieľom dosiahnuť účinný a spravodlivý právny systém, a povzbudiť ich, aby sa zaviazali aktívne pôsobiť v súdnom systéme;

Uvedomujúc si potreby na zabezpečenie náležitého výkonu sudcovskej zodpovednosti, povinnosti a právomoci zameraných na ochranu záujmov všetkých osôb;

V snahe poučiť sa z rozmanitých skúseností členských štátov pokiaľ ide o organizáciu súdnych inštitúcií v súlade s princípmi právneho štátu;

Majúc na zreteli rôznorodosť právnych systémov, ústavných pozícii a prístupov k rozdeleniu mocí;

Majúc na zreteli, že nič v tomto odporúčaní nemôže byť použité na zmenšenie záruk sudcovskej nezávislosti garantovaných ústavami alebo právnymi systémami členských štátov;

Majúc na zreteli, že ústavy alebo právne systémy niektorých členských štátov upravujú vytvorenie rady, ktorá je podľa tohto odporúčania uvedená ako „súdna rada“;

Podporujúc rozvíjanie vzťahov medzi súdnymi orgánmi a jednotlivými sudcami z rôznych členských štátov s cieľom podporiť rozvoj spoločnej právnej kultúry;

Berúc do úvahy, že Odporúčanie Rec.(94) 12 Výboru ministrov o nezávislosti, efektívnosti a postavení sudcov je potrebné zásadným spôsobom aktualizovať s cieľom posilniť všetky potrebné opatrenia na podporu sudcovskej nezávislosti a efektívnosti, zaručiť a zefektívniť ich zodpovednosť a posilniť postavenie jednotlivých sudcov a súdnictva vo všeobecnosti,

Odporúča, aby vlády členských štátov prijali opatrenia, ktoré zabezpečia, aby sa ustanovenia obsiahnuté v dodatku k tomuto odporúčaniu, ktoré nahrádza vyššie uvedené Odporúčanie Rec. (94) 12 aplikovali vo vnútroštátnych právnych predpisoch, politike a praxi, pričom sudcom je umožnené vykonávať ich funkcie v súlade s týmito ustanoveniami.

Príloha k Odporúčaniu CM/Rec. (2010)12

Kapitola I. Všeobecné princípy

Rozsah pôsobnosti odporúčania

Toto odporúčanie sa vzťahuje na všetky osoby, ktoré vykonávajú sudcovské funkcie, vrátane tých, ktoré sa zaoberajú ústavnými záležitosťami.
Ustanovenia uvedené v tomto odporúčaní sa vzťahujú aj na prísediacich sudcov, okrem prípadov, keď z kontextu vyplýva, že sa tieto ustanovenia vzťahujú len na profesionálnych sudcov.

Sudcovská nezávislosť a úroveň, na ktorej musí byť garantovaná

Účelom sudcovskej nezávislosti, ako je stanovené v článku 6 Dohovoru, je zabezpečiť každej osobe základné právo, aby jeho vec bola rozhodnutá v spravodlivom procese, na základe zákona a bez akéhokoľvek neprimeraného vplyvu.
Nezávislosť jednotlivých sudcov je zabezpečená nezávislosťou súdnictva ako celku. To je základným atribútom právneho štátu.
Sudcovia musia mať neobmedzenú slobodu rozhodovať vo veciach nestranne, v súlade so zákonom a ich interpretáciou faktov.
Sudcovia musia mať dostatočné právomoci a mať možnosť ich vykonávať v záujme plnenia svojich povinností a zachovávania autority a dôstojnosti súdu. Všetky osoby, ktoré sú spojené s prípadom, vrátane verejnoprávnych subjektov alebo ich zástupcov sa musia podriadiť autorite sudcu.
Nezávislosť sudcu a súdnictva musia byť zakotvené v ústave alebo na najvyššej možnej právnej úrovni v členských štátoch, s odvolaním sa na podrobnejšiu úpravu právnymi normami nižšej právnej sily.
Ak sa sudcovia domnievajú, že ich nezávislosť je ohrozená, musia mať možnosť obrátiť sa na súdnu radu alebo iný nezávislý orgán, alebo musia mať k dispozícií účinné prostriedky nápravy.
Pridelená vec nesmie byť odňatá konkrétnemu sudcovi bez zákonných dôvodov. Rozhodnutie o odňatí veci sudcovi musí byť prijaté na základe objektívnych, vopred stanovených kritérií a na základe transparentného procesu prostredníctvom justičného orgánu.
Iba samotní sudcovia môžu rozhodovať o svojej vlastnej právomoci v jednotlivých prípadoch, tak ako to je definované v zákone.

Kapitola II – Vonkajšia nezávislosť

Vonkajšia nezávislosť sudcov nie je výsadou ani privilégiom prepožičaným sudcom kvôli ich prospechu ale je v záujme právneho štátu a osôb, ktoré hľadajú a očakávajú nestrannú justíciu. Nezávislosť sudcov sa považuje za záruku slobody, rešpektovania ľudských práv a nestrannej aplikácie právnych predpisov. Sudcovská nestrannosť a nezávislosť je nevyhnutná na zabezpečenie rovnosti účastníkov konania pred súdmi.
Bez toho, aby bola dotknutá ich nezávislosť, sudcovia a justícia by mali udržiavať konštruktívne pracovné vzťahy s inštitúciami a orgánmi verejnej moci, ktoré sa podieľajú na riadení a správe súdov, rovnako ako aj s odborníkmi, ktorých úlohy sú spojené s prácou sudcov s cieľom uľahčiť účinný a efektívny výkon spravodlivosti.
Všetky potrebné opatrenia na ochranu a zdokonalenie nezávislosti a nestrannosti sudcov sa musia rešpektovať.
Zákon musí určiť sankcie voči osobám, ktoré sa snažia neprimeraným spôsobom ovplyvniť sudcu.
Rozsudky musia byť odôvodnené a vyhlásené verejne. Sudcovia nie sú inak povinní vysvetľovať dôvody svojich rozhodnutí.
Rozhodnutia sudcov nesmú podliehať inej revízii než akou je odvolacie konanie, resp. znovu otvorenie veci v zákonom stanovených prípadoch.
S výnimkou rozhodnutí o amnestii, milosti alebo podobných opatrení, výkonná a zákonodarná moc nesmie prijímať rozhodnutia, ktoré anulujú súdne rozhodnutia.
Pri komentovaní rozhodnutí sudcov, sa výkonná a zákonodarná moc musia vyhnúť kritike, ktorá by podkopala nezávislosť a dôveru verejnosti v súdnictvo. Musia sa tiež zdržať akéhokoľvek konania, ktoré by mohlo spochybniť ich ochotu dodržiavať rozhodnutia sudcov, okrem vyjadrenia zámeru podať opravný prostriedok.
Súdne konania a záležitosti týkajúce sa správy súdov sú vo verejnom záujme. Právo na informovanie o súdnych záležitostiach by však malo byť vykonávané s ohľadom na obmedzenia, ktoré vyplývajú zo sudcovskej nezávislosti. Zriadenie súdnych hovorcov alebo tlačového resp. komunikačného odboru v rámci súdov alebo v rámci súdnych rád, alebo iných nezávislých orgánov je vítané. Sudcovia musia byť vo vzťahu k médiám zdržanliví.
Sudcovia, ktorí sú súčasťou spoločnosti, ktorej slúžia, nemôžu bez dôvery verejnosti, efektívne vykonávať spravodlivosť. O očakávaniach spoločnosti od súdneho systému a sťažnostiach na jeho fungovanie by sa mali navzájom informovať. Prispieť k tomuto by mali trvalé mechanizmy zriadené súdnou radou alebo iným nezávislým orgánom, ktoré by získavali tieto spätné väzby.
Sudcovia môžu vykonávať činnosti okrem ich oficiálnej funkcie. Aby sa zabránilo skutočným či vnímaným konfliktom záujmu, ich účasť musí byť obmedzená na činnosti, ktoré sú v súlade s ich nestrannosťou a nezávislosťou.

Kapitola III – Vnútorná nezávislosť

Princíp nezávislosti sudcu znamená nezávislosť jednotlivých sudcov pri výkone rozhodovacej funkcie. Vo svojom rozhodovaní by mal byť sudca nezávislý a nestranný a schopný konať bez akéhokoľvek obmedzenia, neprimeraného vplyvu, nátlaku, ohrozenia alebo zasahovania, či už priamo alebo nepriamo akoukoľvek autoritou, vrátane vnútorných orgánov súdnictva. Hierarchická organizácia súdnictva nesmie ohroziť individuálnu nezávislosť.
Vyššie súdy by nemali usmerňovať sudcov v tom, ako by mali rozhodovať v jednotlivých prípadoch, s výnimkou konaní o predbežnom rozhodnutí alebo pri rozhodovaní o opravných prostriedkoch v súlade so zákonom.
Prideľovanie prípadov na súde musí vyplývať z vopred stanovených kritérií s cieľom zabezpečiť právo na nezávislého a nestranného sudcu. Nesmie byť ovplyvňované záujmami účastníkov konania ani nikým iným, kto je zainteresovaný na výsledku prípadu.
Sudcovia musia mať možnosť vytvárať a byť členmi profesijných združení, ktorých cieľom je zabezpečiť ich nezávislosť, obhajovať ich záujmy a presadzovať právny štát.

Kapitola IV – Súdne rady

Súdne rady sú nezávislé orgány, zriadené zákonom alebo na základe ústavy, usilujú sa o zabezpečenie nezávislosti súdnictva a jednotlivých sudcov a tým podporujú efektívne fungovanie súdneho systému.
Najmenej polovica členov súdnych rád musí byť volená sudcami/kolegami zo všetkých úrovní súdneho systému a výber by mal rešpektovať pluralitu vo vnútri súdnictva.
Súdne rady preukazujú najvyšší stupeň transparentnosti voči sudcom a spoločnosti prostredníctvom odôvodnených rozhodnutí prijatých vopred stanoveným postupom.
Pri výkone svojich funkcií nesmú súdne rady zasahovať do nezávislosti jednotlivých sudcov.

Kapitola V – Nezávislosť, efektívnosť a zdroje

Efektívnosť sudcov a súdnych systémov je nevyhnutnou podmienkou na ochranu práv každého človeka v súlade s požiadavkami článku 6 Dohovoru, právnu istotu a dôveru verejnosti v právny štát.
Efektívnosť spočíva vo vydávaní kvalitných rozhodnutí v primeranej lehote pri zachovaní spravodlivého posúdenia jednotlivých prípadov. Sudcovia sú povinní zabezpečiť efektívny postup pri rozhodovaní veci za ktoré sú zodpovední, vrátane výkonu rozhodnutí, ktoré spadajú pod ich jurisdikciu.
Orgány, ktoré sú zodpovedné za organizáciu a fungovanie súdneho systému, sú povinné vytvoriť sudcom podmienky, ktoré im umožnia plniť ich poslanie a musia zabezpečiť účinnosť pri ochrane a rešpektovaní sudcovskej nezávislosti a nestrannosti.

Zdroje

Každý štát musí poskytnúť dostatočné zdroje, zariadenia a vybavenie súdov, aby súdy mohli fungovať v súlade so štandardmi ustanovenými v článku 6 Dohovoru a tiež aby sa umožnilo sudcom efektívne pracovať.
Sudcom musia byť poskytnuté informácie, ktoré potrebujú, aby mohli prijať príslušné procesné rozhodnutia, ak tieto rozhodnutia majú finančné vplyvy. Oprávnenie sudcu prijať rozhodnutie v konkrétnom prípade nesmie byť záväzne limitované požiadavkou, ktorá sa týka čo najefektívnejšieho využívania zdrojov.
Súdy musia mať pridelený dostatočný počet sudcov a náležite kvalifikovaného podporného personálu.
Za účelom prevencie a zníženia preťaženosti na súdoch, musia byť prijaté také opatrenia, aby pri zachovaní sudcovskej nezávislosti bola činnosť nesúvisiaca s rozhodovacou činnosťou zverená iným kvalifikovaným osobám.
Používanie systému elektronického súdneho manažmentu a informačných a komunikačných technológií má byť podporované tak štátnymi orgánmi ako aj sudcami, a ich celkové využívanie má byť podobne podporované aj na súdoch.
Na zaistenie bezpečnosti sudcov musia byť prijaté všetky nevyhnutné opatrenia. Tieto opatrenia majú zahŕňať ochranu súdov a sudcov, ktorí sa môžu stať, alebo sú obeťami vyhrážania, či násilia.

Alternatívne riešenia sporov

Alternatívne spôsoby riešenia sporov sa majú podporovať.

Správa súdov

Súdne rady, v tých štátoch v ktorých sú zriadené, alebo iné nezávislé orgány, ktoré zodpovedajú za správu a riadenie súdov, samotné súdy a/alebo sudcovské profesijne organizácie majú participovať na príprave rozpočtu pre súdny systém.
Zapájanie sudcov do správy a riadenia súdov je potrebné podporovať.

Hodnotenie

V súlade s odsekom 58 môžu členské štáty zaviesť systém hodnotenia sudcov súdnymi orgánmi, s cieľom prispieť k efektívnosti výkonu spravodlivosti a neustáleho zlepšovania jej kvality.

Medzinárodný rozmer

Štáty musia súdom poskytnúť primerané prostriedky na to, aby sudcovia mohli efektívne vykonávať svoje funkcie aj vo veciach so zahraničným alebo medzinárodným prvkom a na podporu medzinárodnej spolupráce a vzťahov medzi sudcami.

Kapitola VI – Postavenie sudcu

Výber a kariéra

Rozhodnutia týkajúce sa výberu a kariérneho postupu sudcov musia byť založené na objektívnych kritériách vopred stanovených zákonom alebo príslušnými orgánmi. Takéto rozhodnutia majú byť založené na kvalite uchádzačov, so zreteľom na ich kvalifikáciu, schopnosti a spôsobilosť, ktorú si vyžaduje rozhodovanie vo veciach na základe aplikácie práva pri rešpektovaní ľudskej dôstojnosti.
Sudcovia, alebo uchádzači o výkon sudcovskej funkcie nesmú byť žiadnym spôsobom diskriminovaní na základe pohlavia, rasy, farby pleti, jazyku, náboženstva, politického alebo iného zmýšľania, národného alebo sociálneho pôvodu, príslušnosti k národnostnej menšine, majetku, zdravotného postihnutia, pôvodu, sexuálnej orientácie alebo iného dôvodu. Požiadavka, aby sudca, alebo uchádzač o výkon funkcie sudcu, bol štátnym občanom príslušného štátu sa nepovažuje za diskriminačnú.
Orgán, ktorý rozhoduje o výbere a kariérnom postupe sudcov musí byť nezávislý od výkonnej a zákonodarnej moci. S cieľom zabezpečiť jeho nezávislosť, musí byť najmenej polovica členov tohto orgánu tvorená sudcami, ktorí sú volení ich kolegami/sudcami.
V prípadoch, kde ústavné alebo iné právne predpisy stanovujú, že hlava štátu, vláda alebo legislatívna moc rozhodujú pri výbere a kariérnom postupe sudcov, tieto musia rešpektovať odporúčania resp. stanoviská nezávislého a kompetentného orgánu, ktorý je z podstatnej časti vytvorený sudcami (bez toho, aby boli dotknuté pravidlá o súdnych radách uvedené v kapitole č. IV)
Členovia nezávislých orgánov uvedených v odsekoch 46 a 47 majú zabezpečiť čo najširšiu možnú reprezentáciu. Konanie pred nimi musí byť transparentné a uchádzač má mať možnosť žiadať o dôvody prijatých rozhodnutí. Neúspešný kandidát by mal mať právo namietať rozhodnutie alebo aspoň postup, podľa ktorého bolo rozhodnutie vydané.

Dĺžka trvania funkcie a nepreložiteľnosť

Kľúčovými prvkami nezávislosti sudcov je zabezpečenie výkonu funkcie a nepreložiteľnosť. Z toho vyplýva, že sudcovia musia mať garantované funkčné obdobie až do povinného dôchodkového veku, ak taký existuje.
Funkčné obdobie sudcov musí byť stanovené zákonom. Doživotná funkcia sudcu môže byť ukončená iba v prípade závažného porušenia disciplinárnych alebo trestnoprávnych predpisov v zákonom stanovených prípadoch, alebo ak sudca už ďalej nemôže vykonávať sudcovskú funkciu. Skorší odchod do dôchodku musí byť umožnený len na základe žiadosti sudcu, alebo zo zdravotných dôvodov.
V tých prípadoch, keď sa ustanovenie do funkcie sudcu uskutočňuje na skúšobnú dobu ale na dobu určitú, rozhodnutie o tom, či sa potvrdí alebo predĺži takéto menovanie, musí byť prijaté v súlade s odsekom 44, aby sa zabezpečilo plné rešpektovanie nezávislosti súdnej moci.
Sudca nesmie byť bez súhlasu prekladaný do inej sudcovskej funkcie, s výnimkou prípadov disciplinárnych sankcií alebo reformy organizácie súdneho systému.

Odmena

Základné pravidlá systému odmeňovania profesionálnych sudcov musia byť stanovené zákonom.
Odmeny sudcov musia byť úmerné ich povolaniu a zodpovednosti, a musí byť zároveň dostatočné, aby ich chránili pred úplatkami, zameranými na ovplyvňovanie ich rozhodnutí. Musia existovať záruky pre zachovanie primeranej odmeny v prípade choroby, materskej alebo otcovskej dovolenky, rovnako ako aj pre vyplácanie starobného dôchodku, ktorý musí byť v rozumnom pomere k výške ich platu. Ochrana pred znižovaním platov sudcov musí byť predmetom špeciálnej právnej úpravy.
Systémy tvorby základného platu sudcov v závislosti od ich výkonnosti sú neprípustné, nakoľko by mohli spôsobiť ohrozenie sudcovskej nezávislosti.

Vzdelávanie

Sudcom musí byť poskytnuté teoretické a praktické vzdelávanie tak na začiatku ako aj počas výkonu funkcie, ktoré je plne hradené zo štátnych prostriedkov, vrátane ekonomických, sociálnych ako aj kultúrnych potrieb súvisiacich s vykonávaním funkcie sudcu. Intenzita a dĺžka vzdelávania sú determinované predchádzajúcimi profesionálnymi skúsenosťami.
Nezávislý orgán v súlade so zásadou vzdelávacej samosprávy musí zabezpečiť, aby vzdelávanie sudcov tak na začiatku ako aj počas výkonu funkcie viedlo k otvorenosti, kompetentnosti a nestrannosti, ktoré sú vlastné sudcovskej funkcii.

Hodnotenie

V tých štátoch, v ktorých súdne orgány vytvorili systém hodnotenia sudcov, takéto systémy musia byť založené na objektívnych kritériách, ktoré sú zverejnené. V rámci hodnotenia majú mať sudcovia možnosť vyjadriť svoj názor na ich aktivity ako aj na vyhodnotenie týchto aktivít, prípadne namietnuť takéto hodnotenie na nezávislom orgáne, resp. na súde.

Kapitola VII – Povinnosti a zodpovednosť

Povinnosti

Sudcovia v priebehu súdneho konania musia chrániť práva a slobody všetkých osôb rovnako a rešpektovať ich ľudskú dôstojnosť.
Sudcovia musia v každom prípade konať nezávisle a nestranne, aby zabezpečili, že každej zúčastnenej strane sa dostane spravodlivého súdneho procesu a v nevyhnutných prípadoch aj vysvetľovať procesné postupy. Pri rozhodovaní musia sudcovia konať a z ich správania musí byť aj zrejmé, že konajú, bez akéhokoľvek neprimeraného vonkajšieho vplyvu na súdne konanie.
Sudcovia musia rozhodovať v pridelených veciach. Vzdať sa prípadu, alebo odmietnuť pojednávať môžu len vtedy, keď sú na to pádne dôvody, ktoré sú vymedzené zákonom.
Sudcovia musia konať v prejednávanej veci s náležitou starostlivosťou a v primeranej lehote.
Sudcovia musia svoje rozhodnutia jasne odôvodniť v jazyku, ktorý je jasný a zrozumiteľný.
Sudcovia majú vo vhodných prípadoch podporovať strany k tomu, aby dosiahli mimosúdne urovnanie.
Sudcovia musia pravidelne aktualizovať a rozvíjať svoje vedomosti.

Zodpovednosť a disciplinárne konanie

Výklad zákonov, zisťovanie skutkových okolností a vyhodnocovanie dôkazov, ktoré sudca robí pri rozhodovaní v konkrétnej veci, nesmie viesť k disciplinárnej resp. občianskoprávnej zodpovednosti, okrem prípadov úmyselnej a hrubej nedbanlivosti.
Jedine štát môže brať sudcu na občianskoprávnu zodpovednosť prostredníctvom súdnej žaloby v prípade, že musel priznať odškodnenie.
Výklad zákona, posúdenie skutkových okolností a hodnotenie dôkazov nesmie viesť k trestnej zodpovednosti sudcu, s výnimkou prípadov zlého úmyslu.
Disciplinárne konanie môže nasledovať v tom prípade, ak sudcovia nedokážu plniť svoje povinnosti účinným a riadnym spôsobom. Takéto konanie musí byť vedené nezávislým orgánom alebo súdom s garanciou spravodlivého procesu a poskytnutím práva sudcovi namietať rozhodnutie a uložené sankcie. Disciplinárne sankcie musia byť primerané.
Sudcovia nesmú byť osobne zodpovední v prípadoch, kde ich rozhodnutia boli zrušené alebo zmenené v odvolacom konaní.
Pokiaľ sudcovia nevykonávajú sudcovskú funkciu, sú zodpovední podľa občianskeho, trestného a správneho práva rovnako, ako každý iný občan.

Kapitola VIII – Etika sudcov

Funkcia sudcu by mala byť vykonávaná podľa etických zásad profesionálneho správania sa. Tieto zásady zahŕňajú nielen povinnosti, ktoré môžu byť sankcionované v disciplinárnych konaniach, ale majú byť návodom pre sudcu, ako sa správať.
Tieto zásady môžu byť zakotvené v kódexe sudcovskej etiky, ktorý by mal upevniť dôveru verejnosti k sudcom a justícii. Sudcovia musia zohrávať vedúcu úlohu pri vytváraní takýchto kódexov.
Sudcovia by mali mať možnosť požiadať v oblasti etiky o pomoc orgán v rámci súdnictva.

Recommendation CM/Rec(2010)12

of the Committee of Ministers to member states

on judges: independence, efficiency and responsibilities

(Adopted by the Committee of Ministers on 17 November 2010 at the 1098th meeting of the Ministers‘ Deputies)

The Committee of Ministers, under the terms of Article 15.b of the Statute of the Council of Europe,

Having regard to Article 6 of the Convention for the Protection of Human Rights and Fundamental Freedoms (hereinafter referred to as “the Convention”, ETS No. 5), which provides that “everyone is entitled to a fair and public hearing within a reasonable time by an independent and impartial tribunal established by law”, and to the relevant case law of the European Court of Human Rights;

Having regard to the United Nations Basic Principles on the Independence of the Judiciary, endorsed by the United Nations General Assembly in November 1985;

Having regard to the opinions of the Consultative Council of European Judges (CCJE), to the work of the European Commission for the Efficiency of Justice (CEPEJ) and to the European Charter on the Statute for Judges prepared within the framework of multilateral meetings of the Council of Europe;

Noting that, in the exercise of their judicial functions, the judges’ role is essential in ensuring the protection of human rights and fundamental freedoms;

Wishing to promote the independence of judges, which is an inherent element of the rule of law, and indispensable to judges’ impartiality and to the functioning of the judicial system; Underlining that the independence of the judiciary secures for every person the right to a fair trial and therefore is not a privilege for judges, but a guarantee of respect for human rights and fundamental freedoms, allowing every person to have confidence in the justice system;

Aware of the need to guarantee the position and powers of judges in order to achieve an efficient and fair legal system and encourage them to commit themselves actively to the functioning of the judicial system;

Conscious of the need to ensure the proper exercise of judicial responsibilities, duties and powers aimed at protecting the interests of all persons;

Wishing to learn from the diverse experiences in member states with regard to the organisation of judicial institutions in accordance with the rule of law;

Having regard to the diversity of legal systems, constitutional positions and approaches to the separation of powers; Noting that nothing in this recommendation is intended to lessen guarantees of independence conferred on judges by the constitutions or legal systems of member states;

Noting that the constitutions or legal systems of some member states have established a council, to be referred to in this recommendation as a “council for the judiciary”; Wishing to promote relations among judicial authorities and individual judges of different member states in order to foster the development of a common judicial culture;

Considering that Recommendation Rec(94)12 of the Committee of Ministers on the independence, efficiency and role of judges needs to be substantially updated in order to reinforce all measures necessary to promote judges’ independence and efficiency, guarantee and make more effective their responsibility and strengthen the role of individual judges and the judiciary generally,

Recommends that governments of member states take measures to ensure that the provisions contained in the appendix to the present recommendation, which replaces the above-mentioned Recommendation Rec(94)12, are applied in their legislation, policies and practices and that judges are enabled to perform their functions in accordance with these provisions.

Appendix to Recommendation CM/Rec(2010)12

Chapter I – General aspects Scope of the recommendation

This recommendation is applicable to all persons exercising judicial functions, including those dealing with constitutional matters.
The provisions laid down in this recommendation also apply to non-professional judges, except where it is clear from the context that they only apply to professional judges. Judicial independence and the level at which it should be safeguarded
The purpose of independence, as laid down in Article 6 of the Convention, is to guarantee every person the fundamental right to have their case decided in a fair trial, on legal grounds only and without any improper influence.
The independence of individual judges is safeguarded by the independence of the judiciary as a whole. As such, it is a fundamental aspect of the rule of law.
Judges should have unfettered freedom to decide cases impartially, in accordance with the law and their interpretation of the facts.
Judges should have sufficient powers and be able to exercise them in order to carry out their duties and maintain their authority and the dignity of the court. All persons connected with a case, including public bodies or their representatives, should be subject to the authority of the judge.
The independence of the judge and of the judiciary should be enshrined in the constitution or at the highest possible legal level in member states, with more specific rules provided at the legislative level.
Where judges consider that their independence is threatened, they should be able to have recourse to a council for the judiciary or another independent authority, or they should have effective means of remedy.
A case should not be withdrawn from a particular judge without valid reasons. A decision to withdraw a case from a judge should be taken on the basis of objective, pre-established criteria and following a transparent procedure by an authority within the judiciary.
Only judges themselves should decide on their own competence in individual cases as defined by law.

Chapter II − External independence

The external independence of judges is not a prerogative or privilege granted in judges’ own interest but in the interest of the rule of law and of persons seeking and expecting impartial justice. The independence of judges should be regarded as a guarantee of freedom, respect for human rights and impartial application of the law. Judges’ impartiality and independence are essential to guarantee the equality of parties before the courts.
Without prejudice to their independence, judges and the judiciary should maintain constructive working relations with institutions and public authorities involved in the management and administration of the courts, as well as professionals whose tasks are related to the work of judges in order to facilitate an effective and efficient administration of justice.
All necessary measures should be taken to respect, protect and promote the independence and impartiality of judges.
The law should provide for sanctions against persons seeking to influence judges in an improper manner.
Judgments should be reasoned and pronounced publicly. Judges should not otherwise be obliged to justify the reasons for their judgments.
Decisions of judges should not be subject to any revision other than appellate or re-opening proceedings, as provided for by law.
With the exception of decisions on amnesty, pardon or similar measures, the executive and legislative powers should not take decisions which invalidate judicial decisions.
If commenting on judges’ decisions, the executive and legislative powers should avoid criticism that would undermine the independence of or public confidence in the judiciary. They should also avoid actions which may call into question their willingness to abide by judges’ decisions, other than stating their intention to appeal.
Judicial proceedings and matters concerning the administration of justice are of public interest. The right to information about judicial matters should, however, be exercised having regard to the limits imposed by judicial independence. The establishment of courts’ spokespersons or press and communication services under the responsibility of the courts or under councils for the judiciary or other independent authorities is encouraged. Judges should exercise restraint in their relations with the media.
Judges, who are part of the society they serve, cannot effectively administer justice without public confidence. They should inform themselves of society’s expectations of the judicial system and of complaints about its functioning. Permanent mechanisms to obtain such feedback set up by councils for the judiciary or other independent authorities would contribute to this.
Judges may engage in activities outside their official functions. To avoid actual or perceived conflicts of interest, their participation should be restricted to activities compatible with their impartiality and independence.

Chapter III − Internal independence

The principle of judicial independence means the independence of each individual judge in the exercise of adjudicating functions. In their decision making judges should be independent and impartial and able to act without any restriction, improper influence, pressure, threat or interference, direct or indirect, from any authority, including authorities internal to the judiciary. Hierarchical judicial organisation should not undermine individual independence.
Superior courts should not address instructions to judges about the way they should decide individual cases, except in preliminary rulings or when deciding on legal remedies according to the law.
The allocation of cases within a court should follow objective pre-established criteria in order to safeguard the right to an independent and impartial judge. It should not be influenced by the wishes of a party to the case or anyone otherwise interested in the outcome of the case.
Judges should be free to form and join professional organisations whose objectives are to safeguard their independence, protect their interests and promote the rule of law.

Chapter IV − Councils for the judiciary

Councils for the judiciary are independent bodies, established by law or under the constitution, that seek to safeguard the independence of the judiciary and of individual judges and thereby to promote the efficient functioning of the judicial system.
Not less than half the members of such councils should be judges chosen by their peers from all levels of the judiciary and with respect for pluralism inside the judiciary.
Councils for the judiciary should demonstrate the highest degree of transparency towards judges and society by developing pre-established procedures and reasoned decisions.
In exercising their functions, councils for the judiciary should not interfere with the independence of individual judges.

Chapter V − Independence, efficiency and resources

The efficiency of judges and of judicial systems is a necessary condition for the protection of every person’s rights, compliance with the requirements of Article 6 of the Convention, legal certainty and public confidence in the rule of law.
Efficiency is the delivery of quality decisions within a reasonable time following fair consideration of the issues. Individual judges are obliged to ensure the efficient management of cases for which they are responsible, including the enforcement of decisions the execution of which falls within their jurisdiction.
The authorities responsible for the organisation and functioning of the judicial system are obliged to provide judges with conditions enabling them to fulfil their mission and should achieve efficiency while protecting and respecting judges’ independence and impartiality.

Resources

Each state should allocate adequate resources, facilities and equipment to the courts to enable them to function in accordance with the standards laid down in Article 6 of the Convention and to enable judges to work efficiently.
Judges should be provided with the information they require to enable them to take pertinent procedural decisions where such decisions have financial implications. The power of a judge to make a decision in a particular case should not be solely limited by a requirement to make the most efficient use of resources.
A sufficient number of judges and appropriately qualified support staff should be allocated to the courts.
To prevent and reduce excessive workload in the courts, measures consistent with judicial independence should be taken to assign nonjudicial tasks to other suitably qualified persons.
The use of electronic case management systems and information communication technologies should be promoted by both authorities and judges, and their generalised use in courts should be similarly encouraged.
All necessary measures should be taken to ensure the safety of judges. These measures may involve protection of the courts and of judges who may become, or are victims of, threats or acts of violence. Alternative dispute resolution
Alternative dispute resolution mechanisms should be promoted. Courts’ administration
Councils for the judiciary, where existing, or other independent authorities with responsibility for the administration of courts, the courts themselves and/or judges’ professional organisations may be consulted when the judicial system’s budget is being prepared.
Judges should be encouraged to be involved in courts’ administration.

Assessment

With a view to contributing to the efficiency of the administration of justice and continuing improvement of its quality, member states may introduce systems for the assessment of judges by judicial authorities, in accordance with paragraph 58.

International dimension

States should provide courts with the appropriate means to enable judges to fulfil their functions efficiently in cases involving foreign or international elements and to support international co-operation and relations between judges.

Chapter VI – Status of the judge

Selection and career

Decisions concerning the selection and career of judges should be based on objective criteria pre-established by law or by the competent authorities. Such decisions should be based on merit, having regard to the qualifications, skills and capacity required to adjudicate cases by applying the law while respecting human dignity.
There should be no discrimination against judges or candidates for judicial office on any ground such as sex, race, colour, language, religion, political or other opinion, national or social origin, association with a national minority, property, disability, birth, sexual orientation or other status. A requirement that a judge or a candidate for judicial office must be a national of the state concerned should not be considered discriminatory.
The authority taking decisions on the selection and career of judges should be independent of the executive and legislative powers. With a view to guaranteeing its independence, at least half of the members of the authority should be judges chosen by their peers.
However, where the constitutional or other legal provisions prescribe that the head of state, the government or the legislative power take decisions concerning the selection and career of judges, an independent and competent authority drawn in substantial part from the judiciary (without prejudice to the rules applicable to councils for the judiciary contained in Chapter IV) should be authorised to make recommendations or express opinions which the relevant appointing authority follows in practice.
The membership of the independent authorities referred to in paragraphs 46 and 47 should ensure the widest possible representation. Their procedures should be transparent with reasons for decisions being made available to applicants on request. An unsuccessful candidate should have the right to challenge the decision, or at least the procedure under which the decision was made. Tenure and irremovability
Security of tenure and irremovability are key elements of the independence of judges. Accordingly, judges should have guaranteed tenure until a mandatory retirement age, where such exists.
The terms of office of judges should be established by law. A permanent appointment should only be terminated in cases of serious breaches of disciplinary or criminal provisions established by law, or where the judge can no longer perform judicial functions. Early retirement should be possible only at the request of the judge concerned or on medical grounds.
Where recruitment is made for a probationary period or fixed term, the decision on whether to confirm or renew such an appointment should only be taken in accordance with paragraph 44 so as to ensure that the independence of the judiciary is fully respected.
A judge should not receive a new appointment or be moved to another judicial office without consenting to it, except in cases of disciplinary sanctions or reform of the organisation of the judicial system.

Remuneration

The principal rules of the system of remuneration for professional judges should be laid down by law.
Judges’ remuneration should be commensurate with their profession and responsibilities, and be sufficient to shield them from inducements aimed at influencing their decisions. Guarantees should exist for maintaining a reasonable remuneration in case of illness, maternity or paternity leave, as well as for the payment of a retirement pension, which should be in a reasonable relationship to their level of remuneration when working. Specific legal provisions should be introduced as a safeguard against a reduction in remuneration aimed specifically at judges.
Systems making judges’ core remuneration dependent on performance should be avoided as they could create difficulties for the independence of judges.

Training

Judges should be provided with theoretical and practical initial and in-service training, entirely funded by the state. This should include economic, social and cultural issues related to the exercise of judicial functions. The intensity and duration of such training should be determined in the light of previous professional experience.
An independent authority should ensure, in full compliance with educational autonomy, that initial and in-service training programmes meet the requirements of openness, competence and impartiality inherent in judicial office.

Assessment

Where judicial authorities establish systems for the assessment of judges, such systems should be based on objective criteria. These should be published by the competent judicial authority. The procedure should enable judges to express their view on their own activities and on the assessment of these activities, as well as to challenge assessments before an independent authority or a court.

Chapter VII − Duties and responsibilities

Duties

Judges should protect the rights and freedoms of all persons equally, respecting their dignity in the conduct of court proceedings.
Judges should act independently and impartially in all cases, ensuring that a fair hearing is given to all parties and, where necessary, explaining procedural matters. Judges should act and be seen to act without any improper external influence on the judicial proceedings.
Judges should adjudicate on cases which are referred to them. They should withdraw from a case or decline to act where there are valid reasons defined by law, and not otherwise.
Judges should manage each case with due diligence and within a reasonable time.
Judges should give clear reasons for their judgments in language which is clear and comprehensible.
Judges should, in appropriate cases, encourage parties to reach amicable settlements.
Judges should regularly update and develop their proficiency.

Liability and disciplinary proceedings

The interpretation of the law, assessment of facts or weighing of evidence carried out by judges to determine cases should not give rise to civil or disciplinary liability, except in cases of malice and gross negligence.
Only the state may seek to establish the civil liability of a judge through court action in the event that it has had to award compensation.
The interpretation of the law, assessment of facts or weighing of evidence carried out by judges to determine cases should not give rise to criminal liability, except in cases of malice.
Disciplinary proceedings may follow where judges fail to carry out their duties in an efficient and proper manner. Such proceedings should be conducted by an independent authority or a court with all the guarantees of a fair trial and provide the judge with the right to challenge the decision and sanction. Disciplinary sanctions should be proportionate.
Judges should not be personally accountable where their decision is overruled or modified on appeal.
When not exercising judicial functions, judges are liable under civil, criminal and administrative law in the same way as any other citizen.

Chapter VIII − Ethics of judges

Judges should be guided in their activities by ethical principles of professional conduct. These principles not only include duties that may be sanctioned by disciplinary measures, but offer guidance to judges on how to conduct themselves.
These principles should be laid down in codes of judicial ethics which should inspire public confidence in judges and the judiciary. Judges should play a leading role in the development of such codes.
Judges should be able to seek advice on ethics from a body within the judiciary.